TIGROARCHÍV Róberta Sinaia - Champollionova brána do Egypta

Plukovník Bouchard dopísal hlásenie a vyšiel zo svojho stanu. Hneď ho ovanul horúci dych egyptského piesku, no plukovník rázne vykročil k dôstojníkovi, čo vydával rozkazy pod rozvalinami múrov pevnosti ar-Rašíd. Písal sa rok 1799 a Francúzi opevňovali dôležitý strategický bod neďaleko nílskej Rosetty.

Bouchard podišiel bližšie a opýtal sa: „ Tak čo, kapitán? Ako pokračujú opevňovacie práce? “
„ Je to márna sláva, “ pokrútil hlavou kapitán Dhautpoul. „ Šlo by to rýchlejšie, keby sme mali dostatok náloží. Tie rozvaliny je ťažké odpratávať ručne. Chlapi sú vyčerpaní. Polovica mužstva trpí dizentériou a horúčkami. “
„ A čo mor? “ položil Bouchard najnepríjemnejšiu otázku. Dhautpoul s uľahčením odpovedal: „ Zatiaľ nie. Ale čo nie je môže byť. Snažíme sa dodržať čo najprísnejšiu karanténu, no situácia je trochu zložitejšia. Prechádzajú tade cudzie jednotky. “
„ Snažte sa, “ prikazoval Bouchard, „ aby hlásenia od prechádzajúcich kolón prijímal jeden, nanajvýš dvaja dôstojníci. Ostatným vojakom styk s cudzími obmedziť na nevyhnutné služobné úkony... Horšie to bude s náložami... “
„ Vypomáhame si provizóriom, “ odvetil Dhautpoul. „ Delostrelci nám dali niekoľko sudov prachu. Míny robíme aspoň na kolene... “
„ Schovajte sa! “ zaznel z hlúčiku sapérov výstražný výkrik. „ Zapálili sme šnúru! O chvíľu ten múr vyletí do vzduchu! “
„ Poďte, plukovník, “ vzal Dhautpoul svojho nadriadeného pod pazuchu. „ Za týmto balvanom to bude bezpečné... Vykopali sme pod múrom diery a nálože umiestnili do nich, takže to nebude lietať vysoko. O chvíľu to bude... ... .. Ako som hovoril, čistá práca... “
„ Prečo ste ten múr dali dole? “ oprašoval sa Bouchard.
Dhautpoul ukázal na východnú stranu opevnenia. „ Z tamtej strany sa tiahne rozsiahla trhlina. Statika bola natoľko narušená, že nebolo isté, či by ten múr uniesol váhu delostreleckých stanovísk. “
„ V poriadku, “ uspokojil sa s odpoveďou Bouchard. „ Prišla mi správa, že proviant ani strelivo v najbližších dňoch nedostanete. Treba šetriť. A prach už delostrelcom neberte. Hocikedy sa môžu objaviť mameluci... Zdá sa mi, že táto egyptská výprava sa začína rúcať. Generál Bonaparte načal príliš veľký koláč... “
„ Niečo som našiel! “ prerušil Boucharda jeden z vojakov, čo sa s lopatou v ruke skláňal nad výkopom. „ Sú tu nejaké značky alebo obrázky! Poďte sa sem pozrieť! “
Obaja dôstojníci sa ponáhľali k výkopu. Bouchard si kľakol a rukou rozhrnul piesok, čo ešte miestami zakrýval čiernu čadičovú dosku: „ To je snáď staroegyptské písmo. Možno hieroglyfy. Vykopte to von! “
Vojaci najprv lopatami, potom rukami uvoľnili dosku z objatia piesku a položili ju na zem. Dhautpoul sa nad ňou sklonil a skonštatoval: „ Toto tu vyzerá ako grécke písmo. Je celkom iné ako to nad ním... “
„ Možno sú to len ornamenty, netrpezlivo zhrnul Bouchard. „ Nemáme čas sa tým zapodievať. Na dosku napíšte dnešný dátum a pošlite ju do Káhiry. Bonaparte tam zriadil Egyptský ústav, tak nech sa s tým babrú tí jeho učenci... Dnes je 19. augusta. “
Rossetská doska, ktorá pomohla otvoriť bránu k dejinám Egypta, uzrela svetlo sveta.

***************************

O tri roky neskôr zaklopal na dvere u prefekta departmentu Isére 11-ročný chlapec. Slúžka chlapca priviedla k prefektovi, ktorým nebol nikto iný, ako slávny fyzik a matematik Fourier: „ Vitaj, Francois. Poď ďalej. Už si večeral? “
„ Ešte nie, pán Fourier, “ povedal chlapec, obzerajúc sa po rozsiahlej knižnici, zaberajúcej dve steny miestnosti.
Prefekt slúžke prikázal: „ Prines pohár mlieka a makový závin pre mladého pána Champolliona... Tu v Grenobli nie je veľa takých chlapcov ako ty, Francois. Včera som bol u vás v škole na inšpekcii, no keby ma profesor Renauldon nebol upozornil na tvoje výnimočné jazykové schopnosti, tvoj nesporný talent by možno ostal navždy nepovšimnutý! To si sa naozaj naučil čítať sám? “
„ Áno, “ chlapčenskou samozrejmosťou odvetil malý Champollion. „ Môj otec je kníhkupcom. V jeho obchode som sa nápisy na knihách učil naspamäť a potom som hádal písmená, ktoré sa opakovali najčastejšie. To som mal 5 rokov, ale odvtedy som sa naučil aj po latinsky a grécky. Teraz študujem hebrejčinu. “
„ Pozrime sa, “ šúchal si Fourier bradu. „ Tak hebrejčinu... “
„ Nech sa páči, mladý pán, “ položila usmievavá slúžka na úzky stolík tácňu s mliekom a závinom. „ Mliečko je čerstvé a mak do závinu som mlela ráno... Ak by ste ešte niečo potrebovali, pán profesor, budem v záhrade. Lístie treba pohrabať... “
„ Dobre, “ súhlasil profesor. „ Neostýchaj sa, Francois, posilni sa... A kde si sa narodil? Sem ťa do školy priviedol tvoj starší brat, ale odkiaľ si, to neviem. “
„ Pochádzam z Figeacu, “ zahryzol sa do koláča Champollion. „ Otec chcel, aby som chodil do poriadnej školy, tak prikázal môjmu bratovi Jacquesovi-Josephovi, aby ma zobral so sebou do Grenoblu.. Môj brat je odo mňa starší o 12 rokov a chcel ísť s generálom Bonapartom do Egypta, ale nevyšlo mu to. Veľmi bol pre to smutný. Aj ja by som bol. “
„ Ty by si chcel ísť do Egypta? “ Fourier pobavene sledoval chlapca, ktorému koláč očividne chutil. Champollion odpovedal bez váhania: „ Jasné. V Egypte sú pyramídy a faraóni. A v piesku zaviate starobylé mestá. Nikto nepozná ich tajomstvo. “
„ No namôjveru, “ zasmial sa prefekt, „ z teba by bol Egypťan na nerozoznanie. Máš tmavú pleť ako Orientálec. Domorodci by si mysleli, že si jedným z nich. “
Chlapec uprel na Fouriera svoje zvedavé oči: „ Vy ste boli v Egypte, pán profesor? “
„ To som teda bol, “ hrdo prehlásil prefekt. „ S Bonapartom. Bol som tajomníkom Egyptského ústavu v Káhire, kde sme zhromažďovali vzácne papyrusy, úlomky dosák s hieroglyfickým písmom, sochy a najrôznejšie pamiatky na starých Egypťanov. Žiaľbohu, keď Napoleon Egypt opustil a Alexandria padla, muselo sa všetko vrátiť Angličanom... Poď, niečo ti ukážem... Pozri, toto je moja egyptská zbierka...papyrusy a kamenné dosky. Sú to iba úlomky, ale hieroglyfy vidno úplne zreteľne. “
„ Sú pravé? “ opatrne sa Champollion dotkol chladného kameňa. „ Vraveli ste, že všetko ste museli odovzdať. “
„ Skoro všetko, “ významne zdvihol prst Fourier. „ Skoro všetko, mladý muž. Predsa tým nafúkaným Angličanom nedáme rok driny len tak. Všetko, čo sa našlo, sme dôkladne obkreslili a podlievali kópie, takže materiálu na výskum je aj tak dosť. Nuž ale, originál je originál... “
„ Dá sa to čítať? “ prechádzal Francois prstami po znakoch neznámeho písma.
Fourier pokrútil hlavou: „ Zatiaľ nie. Ešte nikto hieroglyfy nevylúštil. Možno Rosettská doska... “
„ Ja to prečítam, “ zasvietili chlapcovi v očiach ohníky. „ O niekoľko rokov to prečítam. Keď budem veľký. “
***************************

Prvého septembra 1807 obhajoval Champollion na akadémii v Grenobli svoju záverečnú prácu: „ Takže ako som už povedal. V mojej práci Egypt za vlády faraónov som zhrnul všetky poznatky súčasného stavu egyptského bádania. “
Z pléna zaznela otázka: „ Odkiaľ ste čerpali poznatky, ktoré uvádzate vo svojej práci? “
Champollion pokojne odpovedal: „ Chcel by som poďakovať pánovi Fourierovi, s ktorého láskavou pomocou som sa dostal k zendským, pehlévskym a parzíjskym textom, z ktorých som mohol študovať najstaršie jazyky, ktorými sa v Egypte hovorilo. “
Prezident akadémie Renauldon takisto položil otázku: „ Ktoré jazyky ste mali na mysli konkrétne, kolega Champollion? “
Francois odpovedal s istotou: „ Zaoberal som sa arabčinou, sýrčinou, chaldejčinou a takisto som sa naučil po koptsky. Je to jazyk, ktorým sa v hornom Egypte hovorilo ešte donedávna... Nechcem vynechať ani moje štúdium čínštiny, ktorým som chcel podporiť môj výskum príbuznosti starej egyptčiny so staročínskym jazykom. “
„ A na čo ste prišli? “ vyzvedal Renauldon.
Champollion ticho odvetil: „ To zatiaľ nechcem zverejňovať. Môj výskum ešte prebieha, preto nie je na mieste robiť také či onaké závery. “
„ Vynikajúco, “ nadšene vstal Renauldon. „ Vynikajúco, gratulujem vám, pán kolega. Vaša práca je pozoruhodná. Myšlienky, ktoré ste nám predniesli, sú jasné a majú prísnu logiku. Takisto vaša mapa historického Egypta je prvým a ojedinelým zjavom na poli egyptského bádania. Ešte raz, gratulujem. “
„ Ďakujem, “ úctivo sa uklonil Champollion. „ Som rád, že som nesklamal vaše očakávania. “
„ Práve naopak, “ rozhadzoval rukami prezident akadémie. „ Ak vás akadémia aj napriek vašim sedemnástim rokom vymenuje za svojho člena, bude to preto, že vidí, čo ste dokázali. Je presvedčená, že splníte jej nádeje a že si raz spomeniete, keď si svojimi prácami získate meno, že vám dala prvé povzbudenie. “
„ Bude mi nesmiernou cťou, “ dojato povedal Champollion, no hlas sa mu od vzrušenia zasekol. Členovia akadémie vstali a potleskom privítali nového člena. Sedemnásťročný Champollion sa stal akademikom.
***************************

„ Nebude ti za Grenoblom smutno? “ opýtal sa Jacques-Joseph Champollion svojho brata, keď sa spolu v koči trmácali do Paríža.
Francois nad takým niečím neuvažoval: „ Smutno? Ideme predsa do Paríža. Konečne budem blízko toho strediska Európy, kde sa stretávajú cesty duševného života našej civilizácie. Knižnice a múzeá, to je to čo ma do Paríža láka. “
„ Veď ja viem, “ vzdychol Jacques. „ Paríž je výletným mestom, brlohom zábavy a neresti, no o teba strach nemám. Teba by to vytrženia dostal snáď len výlet do nejakej starovekej ríše. “
„ Do Egypta, “ usmial sa Francois. „ Do Egypta, braček... Keď sme odchádzali, bol som sa rozlúčiť s Fourierom. Ukázal mi Rosettskú dosku. “
„ Fíha, “ spozornel Jacques. „ Tak on ti ukázal Rosettskú dosku? Spomínam si ako o nej kedysi písali v Egyptskom kuriérovi. ´Kľúč k bráne do mŕtvej ríše, ktorý dáva možnosť vysvetliť Egypt Egypťanom´. “
„ Ubezpečujem ťa, Jacques, “ vážne poznamenal Francois, „ že je to pravda. Tá kamenná doska je magická. Videl som ju na vlastné oči. Je veľká ako stôl, jemnozrnný čierny čadič. Jedna strana je vyleštená a pokrytá troma nápismi v troch stĺpcoch. Doska je však sčasti zvetraná a niektoré písmená sú vyhladené pieskom, ktorý sa cez ňu prevaľoval 2000 rokov. “
„ Dá sa niečo prečítať? “ zvedavo sa opýtal Jacques.
Francois prikývol: „ Tretí nápis je napísaný po grécky. Je to niečo ako venovanie menfidského kňažstva Ptolemaiovi V.z roku 196 pred Kristom, ktoré mu vzdáva vďaku za poskytnuté dobrodinstvo. “
„ A ostatné? “ pýtal sa ďalej Jacques.
Mladší brat zdvihol plecia: „ Sú to hieroglyfy. Tie zatiaľ nedokázal prečítať nikto. Možno je tam napísané to isté, ale pokiaľ nepoznáme hieroglyfickú abecedu, nemôžeme to tvrdiť s úplnou určitosťou. Rozlúštiť to písmo sa pokúšajú Nemci, Angličania, Taliani a čo ja viem kto ešte, no uspokojujúci výsledok nedosiahol nikto. “
„ Možno ešte nedozrel čas, “ uvoľnil sa Jacques, ktorý sa od napätia dychtivo k bratovi naklonil. „ Azda keď nájdu ešte jednu takúto dosku, celý problém sa bude javiť v úplne inom svetle. “
„ Neboj sa, Jacques, “ presvedčene povedal Francois. „ Ja rozlúštim hieroglyfy. Viem to. “
***************************

Raz večer sa Francois Champollion vrátil do malej prenajatej izbičky neďaleko Louvru a sadol si k polorozpísanému listu svojmu bratovi: „ Drahý Jacques! Za ten rok, čo som v Paríži, som v štúdiu značne pokročil. Prebehol som všetky knižnice a poznajú ma vo všetkých inštitútoch. Profesorovi Renauldovi môžeš povedať, že dôležité písomnosti pre akadémiu, o ktoré ma žiadal, som mu zohnal a pošlem mu ich samostatne. Odkáž mu, že všetkým profesorom ďakujem za listy, ale nemám kedy im odpísať, lebo mám veľa práce. Všetko, o čo ma žiadajú im vyhľadám v knižnici, ale chce to čas... Ach, ten kašeľ ma pripraví o nervy... Poriadne som prechladol... Do čerta... To je strašné... Je tu zima, ako v psinci... Kde som to prestal, aha, naštudoval som sanskrt, arabčinu a perzštinu, alebo taliančinu Orientu, ako jej hovorí môj profesor de Sacy. Mimochodom, je to najlepší učiteľ, akého si mi mohol odporučiť. Tvrdí, že perzština je materčinou skoro všetkých orientálnych jazykov... . Áno?.. . To ste vy, pani Mécranová? “
„ Počula som ten váš strašný kašeľ, “ odmerane prehodila domáca pani. „ Priniesla som vám lipový čaj. “
„ Ó ďakujem, pani Mécranová, “ potešil sa Champollion. „ ...je skutočne vynikajúci. Ako sa vám odmením? “
„ Nemusíte sa mi nijako odmeňovať, “ prísne pritisla k sebe pery domáca pani. „ Stačí, keď mi konečne zaplatíte nájomné za budúci mesiac. Stanovený termín ste už dvakrát premeškali. “
„ A koľko to robí? “ roztržito sa opýtal Champollion.
Pani Mécranová zagúľala očami a zberala sa na odchod: „ Osemnásť frankov, pán Champollion!.. . Pane Bože. S týmito umelcami a študentami je večná oštara... “
„ Hm, čo si mám počať, keď nemám peniaze? “ bezradne zašomral Champollion. Opäť sa otočil k stolu a vrátil sa k listu: „ Kde som prestal? ...materčinou skoro všetkých orientálnych jazykov. Naučil som sa po koptsky a hovorím tak dokonale, že sa tak zhováram sám so sebou a aj poznámky si píšem po koptsky, aby som sa precvičil... No, tak toto som napísal ráno... čo by som ešte...aha... Prosím ťa, Jacques, pošli mi čínsku gramatiku, aby som sa trochu rozptýlil. Dostal som sa ku kópii Rossetskej dosky a trochu som sa pohral s hieroglyfmi. Zatiaľ som ju len porovnával s jedným papyrusom, no podarilo sa mi pre niekoľko písmen nájsť správne zvukové hodnoty. Ešte to nič nie je, ale prídem na to... Drahý Jacques, len teba prosím o pomoc, lebo ak nezaplatím nájomné, domáca ma vyhodí na ulicu... Zase ten prekliaty kašeľ... Je tu ešte trocha čaju... Mal by som si zohnať nejaké lieky, ale ani na to nemám peniaze... Braček môj, pošli mi nejaké peniaze, lebo ináč zomriem od hladu. Nehýrim tu, ale poctivo študujem. Topánky mám deravé a plášť rozodraný, no šaty mi netreba. Len nájomné, aby som v Paríži mohol zostať čo najdlhšie. S pozdravom Jean Francois. “
***************************

Na jeseň roku 1808 meral Champollion svoju zvyčajnú cestu do Collége de France, keď za sebou začul hlas jedného zo svojich spolužiakov: „ Francois! Francois!.. . Ani pár koní by ti nestačil. Letíš ako víchor! “
„ Čo sa stalo? “ nechápavo sa otočil Champollion.
Spolužiak ledva vyjachtal: „ Hieroglyfy sú rozlúštené! “
„ Čože? “ zamračil sa Champollion. „ To predsa... To nie je možné. “
„ Ale je, “ trval na svojom spolužiak. „ Alexander Lenoir. Práve vyšlo jeho dielo, vlastne len brožúra. Nouvelle Explication, úplné rozlúštenie hieroglyfov! Predstav si, čo to znamená! “
„ Lenoir? “ opýtal sa Champollion. „ Lenoira som včera videl. Poznám ho už viac ako rok. Je to vážený učenec, ale, nech sa na mňa nehnevá, žiadny génius... To je nemožné. Nikto o tom nehovoril. Ani on sám. “
„ Čuduješ sa tomu? “ mykol plecami spolužiak. „ Kto by prezradil takýto objav vopred? “
„ Kde je kníhkupectvo? “ s roztraseným hlasom sa rozhliadal Champollion. Len čo sa trocha spamätal, rozbehol sa hore ulicou do najbližšieho obchodu s knihami.
Keď Champollion prišiel do svojej izby, pohrúžil sa do čítania Lenoirovej brožúry. Pani Mécranová vo vedľajšej miestnosti varila obed, keď zrazu v Champollionovej izbičke zaznel hysterický smiech. Domáca pani pomaly odložila varechu a podišla k dverám. Chvíľu načúvala, no potom rázne otvorila: „ Čo sa tu deje, mladý pán? “
„ Hehe, to ste ešte nepočuli, pani Mécranová, “ zvíjal sa od smiechu Champollion. „ Lenoir vraj rozlúštil egyptské hieroglyfy, haha, no to ma podržte haha... Všetko je to číry nezmysel. Také nezmysly, ktoré si Lenoir vymyslel vo svojej fantázii hehe... Nie, Len ja viem ako ďaleko sú všetci od pravdy. Toto je falošná cesta. “
Pani Mécranová si dala ruky vbok a nahlas vzdychla: „ Nielenže neplatí nájom, ale k tomu je to ešte aj blázon. “
***************************

V roku 1809 sa Champollion vrátil na akadémiu v Grenobli, aby tu pôsobil ako profesor dejepisu.
Keď v roku 1814 padla vláda Napoleona Bonaparta, pritiahli do Grenoblu rojalistické vojská s európskymi spojencami. Jacques Champollion prišiel za svojím mladším bratom do študovne: „ Už sú tu. V meste sú rakúski kyrysníci. Rojalisti vyvesili bourbonovské zástavy. Mali sme tých zradcov povešať. “
Francois odložil hrubú knihu, z ktorej si vypísal zopár poznámok a venoval pozornosť bratovi: „ V Oriente platí, že je lepšie obrobiť 2 metre neplodnej zeme, ako vyhrať 24 bitiek. “
„ Čože? Nerozumiem, “ zarazil sa Jacques.
Francois začal vysvetľovať: „ Pamätáš sa, keď som sa pred piatimi rokmi vrátil na akadémiu? Učil som študentov, s ktorými som len prednedávnom sedel v lavici. Starší profesori ma osočovali a intrigovali proti mne, lebo sa cítili ohrození v ich postavení. Ochorel som, no hoci som sa snažil odvrátiť intrigy ako som vládal, znížili mi plat na štvrtinu. Odvolával som sa, no Bonapartov režim bol hluchý... “
„ Cisár o tom určite nevedel, “ ospravedlňoval Jacques. „ Ja sám som sa v určitých kruhoch snažil... “
„ Ja ti nič nevyčítam, Jacques, “ vyrovnane oslovil svojho brata Francois. „ Ty si presvedčený bonapartista a svojmu cisárovi veríš, hoci je zavretý na Elbe. Sám však musíš uznať, že z jeho víťazstiev nezostalo nič. A on sám, ako učenec a vzdelanec tejto doby, by mal vedieť, že najvyšším cieľom historického bádania je pravda. Absolútna pravda, nie bonapartistická, alebo bourbonovská. K tomuto cieľu nás dovedie jedine sloboda vedy. Sloboda bez intríg, výnosov a zákazov. “
Jacques nechcel brata prerušiť, no snažil sa obhájiť svoju pravdu: „ A myslíš, že bourbonovská monarchia bude slobodu rozdávať? “
„ Možno nie, “ pripustil Francois. „ Uznávam, že republika je jedinou rozumnou formou vlády, ale dúfam, že nasledujúce mesiace prinesú vládu ducha. “
„ Len aby si sa nesklamal, “ varoval Jacques. „ Čo budeš teraz robiť? “
„ Neviem, kam skôr skočiť, “ nahlas vzdychol Francois. „ Zostavujem koptský slovník a ďalej študujem dejiny Egypta. Prepadávam sa stále hlbšie, akoby tá studňa nemala konca kraja. Píšu mi učenci z celého sveta, aby som im pomohol, keď si nevedia rady. Pomaly im odpisujem. A potom sú tu študenti... “
„ Možno nás budú prenasledovať, “ vecne poznamenal Jacques. „ Všetci vedia o mojom zmýšľaní. Buď stále v strehu. Možno bude treba utekať... Idem pozrieť na námestie. Prídem ti povedať, ak bude niečo nové. “
***************************

O rok sa cisár Napoleon vrátil z vyhnanstva na ostrove Elba, aby na sto dní znova uchvátil moc. Večer 7.marca 1815 sa neveľký húf jeho vojakov pochodujúci na Paríž zastavil pod hradbami Grenoblu.
Cisár sa peši vybral k mestskej bráne, no z hradieb ho zastavil prísny hlas: „ Stoj! Kto tam?! “
„ Ja som cisár Napoleon! “ nebojácne zakričal Bonaparte.
Vojak na hradbách sa nahlas rozosmial: „ Hahá, tak ty si cisár. Ale cisár je predsa na Elbe. Odtiaľ sa nedá ujsť. “
„ Neveríš mi? “ zvolal Napoleon. „ Poď dolu a prizri sa mi bližšie! Som tvoj cisár! “
Vojak sa poškrabal po hlave a prikázal: „ Nože, prineste fakle, nech si posvietime na toho cisára...
Fakle sem!.. . No tak, doneste ich od delostrelcov!.. . Dobre, ešte zo dve... No a teraz uvidíme. Posvieťte dole!.. . Hej ty! Poď bližšie!.. . Kriste Ježiši, je to naozaj cisár Napoleon... Nech žije cisár! Nech žije Napoleon! Otvorte brány! Vyženieme tú kráľovskú zberbu! “
Nadšení vojaci vpustili Napoleona aj s jeho neveľkým húfom do mesta. Starosta ho prijal s úctou a so všetkými poctami. Keď cisár vyslovil názor, žeby sa mu zišiel tajný sekretár, starosta poslal po bratov Champollionovcov.
Keď prišli, starosta ukázal na Jacquesa: „ Tento muž sa volá Champoleon. Je vám oddaný telom aj dušou. “
„ Champoleon? “ veselo zažmurkal očami cisár. „ To je dobré znamenie. Má polovicu môjho mena... A čo robíte vy, mladý muž? Vy ste zrejme bratom môjho priateľa Champoleona, však? “
„ Máte pravdu, Vaše veličenstvo, “ trochu ľahostajne prisvedčil Francois, ktorého cisár oslovil. „ Som profesorom. Vyučujem študentov dejepis a bádam. “
„ A v akej oblasti prebieha vaše bádanie? “ opýtal sa cisár.
Champollion dodal: „ Študujem egyptské dejiny a jazyky, najmä koptský. Ovládam asi tucet ďalších orientálnych jazykov a hlavným cieľom môjho snaženia je rozlúštiť egyptské písmo. “
„ Hieroglyfy? “ udivene sa cisár obzrel po dôstojníkoch svojej suity. „ To ešte nedokázal nikto... Keď som bol v Egypte, mal som so sebou výkvet francúzskej vedy, ale nikomu sa niečo také nepodarilo. “
„ Vaše veličenstvo vybralo vynikajúcich mužov, “ uklonil sa Champollion. „ Vďaka profesorovi Fourierovi a maliarovi Denonovi som mohol preniknúť do temných zákutí dávno zaniknutej egyptskej ríše. Denonova kresba tak dokonale zachytila nápisy na fragmentoch sôch a kamenných podstavcoch, že v mnohých prípadoch mi nebolo treba originál. “
„ Pokračujte, “ povzbudivo zdvihol ruku Napoleon. „ Vaša práca ma veľmi zaujíma. Spomínali ste koptčinu. Vraj sa ňou ešte nedávno hovorilo na hornom Níle. “
„ Veličenstvo má výborné informácie, “ ožil Champollion. „ Snažím sa zostaviť koptský slovník a gramatiku. Myslím, že toto štúdium povedie k objasneniu hieroglyfického písma. “
„ Bravo, mladý muž, “ zajasal cisár. „ Egypt ma vždy fascinoval. Chcel som v ňom dať vybudovať tisíc kanálov, aby som navždy zabezpečil jeho hospodársky rozkvet. Veď čo je Európa proti Orientu. Obyčajný krtinec. Tu nikdy neboli také veľké panstvá a revolúcie ako na Východe, kde žije 600 miliónov ľudí... Ak zostavíte slovník a gramatiku, dávam vám svoje cisárske slovo, že vaše dielo dám v Paríži vydať knižne. Zajtra Vás navštívim v knižnici, aby nás nikto nerušil. Pozhovárame sa podrobnejšie. “
***************************

V roku 1815 Napoleon padol po druhýkrát a Champollion sa dostal do nemilosti. Neskôr bol obvinený z velezrady a čakal ho súd, preto v roku 1821 tajne z Grenoblu ušiel, aby sa naďalej mohol venovať svojmu výskumu.
Jedného večera roku 1822 sedel Champollion nad kópiou Rosettskej dosky a nákresmi nápisov. Neskoro v noci si lámal hlavu nad dávnym problémom: „ Hórapollón píše, že hieroglyfy sú obrázkovým písmom. Lenže tie obrázky nedávajú zmysel. Podľa jeho spisu vlnovka znázorňuje vodu, náčrt pôdorysu domu, zástavka boha. Lenže, keď to aplikujem na text z Rosettskej dosky, nič z toho nevychádza... Panebože, sedím nad tým už roky a cieľ je ktovie kde... Čo ak má Hérodotos a Strabón pravdu, že hieroglyfy sú len nečitateľnou ozdobou. Ach nie, nie. Už ma to zase chytá. Takto sa nikam nedostanem. Treba ísť na to celkom inak... Tak znova... Čo ak tie hieroglyfické obrázky sú písmená, lepšie povedané fonetické znaky so zvukovým významom... Tak napríklad tento...znak ležiaceho hada... Mohlo by to byť písmeno F. V tejto skupine znakov by mohlo... Ale, to je nezmysel. Prečo sa hneď ženiem k hieroglyfom? Na Rosettskej doske je predsa grécky nápis, ktorému rozumiem... Tu je. Obsahuje správu, že kňažstvo udelilo kráľovi Ptolemaiovi V. zvláštne pocty. Niekde tu by malo byť hieroglyfmi znázornené kráľovo meno. Ale kde? Všetky vyzerajú rovnako, bez výrazného položenia... A čo je toto? Tu je skupina znakov v oválnom rámčeku. Kartuša. Je to jediné zdôraznené miesto v celom texte... Aké slovo by si zasluhovalo byť zdôraznené? Meno kráľa?.. . Ptolemaios. To je 10 písmen. A tu? Osem. Do čerta! Prečo osem? Moment. V starých jazykoch sa to meno číta Ptolmees. A to je... Osem znakov. Áno. Východiskom k rozlúšteniu hieroglyfov musia byť mená kráľov. Áno, tade sa musím uberať... Pilacký obelisk. Mám tu niekde jeho nákres... Na podstavci má nápis s hieroglyfmi a v gréčtine... Tak. Tu je... Aj tu je skupina znakov v rámčeku. Podľa gréckeho textu tipujem, že je to Kleopatra... Ak si dám Ptolmees a Kleopatra vedľa seba, môžem porovnať druhý, štvrtý a piaty znak v mene Kleopatra...so štvrtým, tretím a piatym znakom v mene Ptolmees... Áno. Sedí to... No namôjdušu, mám to. “
***************************

V júli roku 1828 vítali v egyptskej Gíze davy ľudí skupinku Európanov. Oproti jej vyšiel samotný guvernér Mohammed Bej a vrúcne objal urasteného muža tmavej pleti, ktorý sa javil byť vodcom: „ Vitajte, drahý Champollion. Táto zem vám zostane navždy vďačná za to, čo ste pre ňu urobili. “
Champollion si položil dlaň na prsia a máličko sa uklonil: „ Nesmierne si cením prijatie, akému sa vo vašej zemi dostalo mne a všetkým členom mojej expedície. Už sa ma dotklo hádam tisíc rúk. “ „ Nemajte to týmto ľuďom za zlé, “ ospravedlňoval svoj ľud guvernér. „ Túžia dotknúť sa, alebo čo i len uvidieť muža, ktorý vie čítať písmo zo starých kameňov... Prijmite pozvanie do môjho sídla. Budem veľmi šťastný, ak taký významný muž, ktorý po toľkých tisícročiach dokázal rozlúštiť naše dávno zabudnuté písmo, bude niekoľko dní mojím hosťom. “
„ Vaša angličtina je úctyhodná, pán guvernér, “ pochválil Mahammed Beja Champollion. „ Môžeme sa však pokojne zhovárať vo vašej rodnej reči... Je mi ľúto, no moje vedecké poslanie mi nedovoľuje príliš sa rozptyľovať. Najradšej by som hneď zajtra... “
„ To mi nemôžete urobiť, pán Champollion, “ prešiel guvernér na arabčinu. „ Ide naozaj len o pár dní. Potom vám vystavím cestovné doklady, ktoré vašim dvom lodiam zaručia nerušenú plavbu po Níle. Budete môcť prejsť všetky pamätné miesta krížom-krážom. “
„ Chcem preštudovať Memphis, “ dychtivo povedal Champollion. „ A takisto Mitrahín a Sakkáru. “
„ Potom môžete ísť, kam sa vám zachce, “ vyzývavo nadhodil guvernér.
Uspokojený Champollion teda súhlasil: „ Bude mi významnou poctou, byť vaším hosťom. Ak dovolíte, vydám niekoľko pokynov mojim mužom. “
„ Nech sa páči, “ prikývol Mohammed bej a taktne sa odvrátil.
Champollion sa otočil k jednému zo svojich spolupracovníkov, ktorí ho obklopovali: „ Pán L´hote. Zopár dní pobudneme na návšteve u guvernéra. Mužstvo však bude nocovať na lodiach, lebo títo ľudia sú veľmi pohostinní. Mohlo by to mať negatívny vplyv na morálku našej expedície. \"
„ Teda, pán Champollion, “ uznanlivo pokyvoval hlavou L´hote, „ Váš arabský prízvuk je dokonalý. Keby sme neboli vo Francúzsku nastupovali na jednu loď, povedal by som, že ste sa v Egypte narodili... Jasné, pán Champollion. Rozumel som všetkému. “
***************************

O niekoľko týždňov sa skupina Champollionových vedcov predierala nočnou tmou palmovým hájom pri Dendere. Champollion kráčal v beduínskych šatách na čele a povzbudzoval členov výpravy: „ Už len asi hodina cesty. K chrámu to nie je ďaleko... Pst! Stojte! Tamto ktosi spí pod stromom. “
L´hote sa zahľadel ku skupinke paliem, na miesto, kde ukazoval vodca výpravy a ticho skonštatoval: „ Je to nejaký feláh. Možno strážca chrámu. Ktovie, možno tu majú hliadky. Egyptské náboženstvá si strážia svoje božstvá. “
„ Možno, “ pripustil Champollion a opatrne podišiel k spiacemu tulákovi. Taktne ho chcel zobudiť: „ Hej, hej, vstávajte, dobrý muž. “
„ Čo je? Čo je... “ prekvapene vyskočil feláh. „ Prosím, nebite ma...ja...ja som oddychoval, ale vôbec som nič nevidel... “
„ Upokojte sa, “ schytil Champollion chlapa za ramená. „ Nič vám nespravíme, ak nás zavediete k chrámu. “
„ Dobre, dobre, “ jachtal vystrašený feláh. „ Tadeto. Prejdeme týmto hájom a sme na mieste. “
Výprava sa pohla a čoskoro zastala pred schodmi do veľkého chrámu. Champollion si z hlavy sňal červený turban: „ Toto je miesto, po ktorom túžim už 30 rokov. Veľkosť a majestát dávno zaniknutej ríše. Splnil sa mi môj dávny sen... “
„ Poďme dovnútra, “ nástojil L´hote.
Champollion si opäť nasadil turban a prisvedčil: „ Dobre... Chovajte sa pokojne a ohľaduplne. Bude tu veľa pamiatok, ktoré sa môžu neopatrným pohybom znehodnotiť... . Sme pod portikom. Úchvatné. Podperné stĺpy sú obrovské a v mesačnom svite pôsobia ohromujúco... Sme v chráme... Prineste suchú trávu! Urobíme oheň... Určite tu bude veľa nápisov. “
„ Tráva je aj na nádvoriach, “ zvolal jeden z mužov. „ Vystačí na poriadnu vatru... Má niekto kresadlo? “
„ Ja mám, “ prihlásil sa L´hote. „ O chvíľu tu bude svetla nadostač... Už to horí! Prikladajte... “
„ Toto nie je Isidin chrám! “ zvolal Champollion, ktorý sa s prvým jasom výdatných plameňov načiahol k nápisu, čo sa mihol na stene. „ Koľko rokov sme tomu verili a tu je napísané, že chrám je zasvätený bohyni lásky Hathóre. Stačilo to prečítať. “
„ Zaiste, “ zasmial sa L´hote. „ Len najprv bolo treba urobiť takú maličkosť. Rozlúštiť hieroglyfické písmo... Je tu nejaký basreliéf. “
„ Hneď som tam, “ ponáhľal sa k objavu Champollion. „ Hm, je dobre zachovalý... Umelecky je však príšerný. Niet sa čo čudovať, pochádza z epochy úpadku. Sochárstvo sa rozkladalo, no staviteľstvo si ešte zachovalo svoju vznešenosť... Tento chrám je aj napriek všetkému majstrovským kúskom architektúry hodným egyptských bohov i obdivu všetkých storočí... Poďte, prejdeme sa po nádvoriach... “
***************************

Chapollion bol v Egypte pol roka. Prvý a posledný krát. O tri roky neskôr, 4. marca 1832, Jean Francois Champollion v Paríži zomrel.
Hneď po jeho smrti sa však začali zo strany nemeckých a britských učencov ozývať hlasy spochybňujúce Champollionovu metódu čítania hieroglyfov. Až nález tzv. Kanopského dekrétu v roku 1866, ktorý obsahoval dvojjazyčný nápis, definitívne potvrdil Champllionov dešifračný systém. V roku 1896 sa mu pred londýnskou Royal Society konečne dostalo verejného uznania. Žiaľ, 74 rokov po geniálnom rozlúštení hieroglyfického písma. Brána modernej egyptológie bola otvorená.

Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.